Ľuba Lesná napísala knihu Únos. Čierna diera demokracie

Ľuba Lesná napísala knihu Únos. Čierna diera demokracie Foto: obal z knihy

V lete v čase znovuotvorenia kauzy zrušených amnestií vyšla v Inštitúte pre verejné otázky nová kniha novinárky a publicistky Ľuby Lesnej.

 


Kniha Únos. Čierna diera demokracieod Ľuby Lesnej na rozdiel od filmu s rovnakým názvom je autentickým investigatívnym dokumentom o udalostiach okolo únosu prezidentovho syna v roku 1996, ktoré zasiahli do vývoja Slovenska.

 

Autorka popisuje atmosféru v spoločnosti v deväťdesiatych rokoch, vysvetľuje pozadie napätia medzi vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom, ale aj zneužívanie polície a tajnej služby, vládou.

Dvadsaťšesťročný bývalý policajt Róbert Remiáš, ktorý pomáhal korunnému svedkovi únosu Oskarovi Fegyveresovi skrývať sa pred SIS, zahynul koncom apríla 1996 vo vlastnom aute, do ktorého ktosi nastražil výbušné zariadenie.
Páchatelia tejto vraždy ani samotného únosu neboli spravodlivo potrestaní, pretože Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident niekoľko hodín po prevzatí právomocí hlavy štátu začiatkom marca 1998 udelil páchateľom samotného únosu a iných trestných činov spáchaných v súvislosti s ním amnestiu. Slovenská spoločnosť je odvtedy traumatizovaná skutočnosťou, že nie je možné domôcť sa spravodlivosti a potrestať ľudí, ktorí v službách štátu spáchali (resp. objednali) zločiny únosu a vraždy. Téma nastolenia spravodlivosti sa však z verejnej diskusie nestratila, píše vydavateľ.

Ľuba Lesná pracuje s poznatkami získanými vďaka vlastnej investigatívnej novinárskej práci, s osobnými svedectvami viacerých aktérov vtedajších udalostí.

Ľuba Lesná je autorkou ďalších kníh, napríklad Prípad medička, Únos prezidentovho syna alebo krátke dejiny tajnej služby (1998) a Únos demokracie. Zo zákulisia tajnej služby (2001).

Ukážka z knihy:

Môj svedok únosu

Zhodou okolností sa mi podarilo skontaktovať sa s mladým mužom, ktorý celý únos na ceste z Jura do Bratislavy videl. Svoje meno nezverejnil a ja som mu sľúbila, že ho tiež utajím. Rozhovor sme nakrúcali v miestnosti istej pivárne s veľkými mosadznými kotlami, plnými piva. Boli sme tam iba traja – môj kolega, on a ja. Hučala ventilácia, ktorá sa nedala vypnúť. Mal oblečené farebné trenírky a biele prepotené tričko. Hral práve futbal, keď sme ho požiadali o rozhovor. Tvrdil, že je úplnou hlúposťou sám bojovať proti štátnym orgánom. Netajil, že sa bojí. Na druhej strane však bolo vidieť, že sa potrebuje vyrozprávať zo zlého zážitku. Pripadalo mi, že sa sám pred sebou hanbil za svoj strach.

Na jar v roku 1996 súhlasil s výpoveďou pre potreby Občianskej nezávislej komisie, ktorá pomáhala vyjasniť únos a predsedal jej Ladislav Pittner. Rozhovor pre potreby komisie sme nakrúcali v jeho bratislavskom byte. Jeho niekoľkomesačný syn nechcel pochopiť, že ocko sa má venovať viac lesklému mikrofónu, ktorý som držala ja, preňho neznáma žena, než jemu. Vtedy sa mi môjho svedka podarilo presvedčiť, aby vycestoval do Viedne a pred rakúskymi vyšetrujúcimi orgánmi porozprával, čo na jurskej ceste videl. Termín, ktorý by vyhovoval aj rakúskym policajtom aj jemu, sa hľadal komplikovane, pretože sme ho z obavy pred odpočúvaním nemohli dohodnúť telefonicky. Rakúski policajti, ktorých navštívil Kováčov viedenský advokát dr. Kresbach, napísali na papier niekoľko možností. Dr. Havlát, bratislavský advokát, papier doručil mne a ja som s ním utekala za mojím svedkom. Ako na potvoru bol práve v dňoch, napísaných na papieriku, pracovne zaneprázdnený. A tak musel Havlát znovu vycestovať do Viedne a priniesť Kresbachovi iný papierik s inými dátumami. Napokon sa určil termín na 4. júna 1996.

Lenže môj svedok pred rakúskymi vyšetrovacími orgánmi napokon nevypovedal. Dvadsiateho deviateho apríla 1996 desať minút po desiatej hodine večer v aute na Karloveskej ceste v Bratislave zavraždili Róberta Remiáša, najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa, ktorý bol Fegyveresovou spojkou v čase, keď sa v obave o svoj život schovával v zahraničí. Po Remiášovom zavraždení môj svedok jednoznačne odmietol vypovedať, pretože sa bál, že dopadne ako Remiáš. Nebol sám, kto po tejto vražde odmietol vypovedať.

Viackrát som už mladého muža nestretla. Ani som netrvala na ďalšom stretnutí. Aj ja som sa oňho bála.