Zomrel slovenský režisér a scenárista Vlado Balco, režisér úspešného filmu Rivers of Babylon

Dlhé roky pôsobil v Slovenskej filmovej tvorbe ako režisér dokumentárnych a krátkych filmov, nakrútil aj viacero hraných filmov, z ktorých divácky najúspešnejším sa stal Rivers of Babylon (1998) podľa rovnomenného románu spisovateľa Petra Pišťanka. Na Vysokej škole múzických umení odovzdával Vlado Balco svoje skúsenosti nastupujúcej generácii mladých tvorcov takmer dvadsať rokov.

Vlado Balco sa narodil 16. júla 1949 v Liptovskom Jáne. V Slovenskej filmovej tvorbe pracoval už v rokoch 1971 až 1977 ako technik scény a asistent kamery. Spolupracoval na hraných filmoch Jozefa Režuchu Do posledného dychu (1976), Dušana Trančíka Koncert pre pozostalých (1976) či na televíznom filme Martina Ťapáka Hanča, Janko, Lucia (1977). V roku 1977 nastúpil na bratislavskú Vysokú školu múzických umení, kde v roku 1983 absolvoval štúdium filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby. Svojou tvorbou zaujal už ako študent. Za svoj školský film Tri tony šťastia získal Hlavnú cenu a Čestné uznanie poroty FICC na Západonemeckých dňoch krátkeho filmu v Oberhausene v roku 1980.

Po skončení štúdia na VŠMU Vlado Balco pôsobil ako režisér v Štúdiu krátkych filmov Bratislava, kde hneď jeho dva krátke hrané filmy s ekologickou tematikou Quo vadis? (1983) a Homo immunis (1983) získali ocenenia na domácich a zahraničných festivaloch. Svoj dlhometrážny hraný debut Uhol pohľadu nakrútil v roku 1984. Vyrozprával v ňom príbeh študenta filmovej réžie, ktorý pri nakrúcaní absolventského dokumentárneho filmu o slávnom organistovi zisťuje, že aj tá najpravdivejšia umelecká výpoveď o skutočnosti je podriadená uhlu umelcovho pohľadu. Nasledovali hrané filmy Pasodoble pre troch (1986), Postoj (1988), Let asfaltového holuba (1990). Svoj divácky najúspešnejší dlhometrážny hraný film Rivers of Babylon nakrútil Balco v roku 1998 podľa rovnomenného románu spisovateľa Petra Pišťanka, ktorý bol tragikomickým podobenstvom o mocenskom vzostupe neokrôchaného kuriča istého bratislavského hotela, ktorý využije spoločensky neistú dobu po roku 1989 a vypracuje sa na najmocnejšieho muža v podniku. Jeho posledným hraným filmom bol Dážď padá na naše duše (2002) zo súčasnosti podľa scenára Jozefa Paštéku.

Balco sa aj neskôr počas svojho profesionálneho života venoval dokumentárnej tvorbe. V roku 1992 nakrútil dokument Opera session o naštudovaní Offenbachových Hoffmanových poviedok, ktorý získal viacero ocenení doma aj v zahraničí, vrátane Ceny za najlepší film o technike umeleckej tvorby na 12. medzinárodnom festivale filmov o umení v Montreale v roku 1994. S podobnou tematikou o rok neskôr režíroval trinásťdielny populárno-náučný seriál Bola raz jedna opera. Pre cyklus Tucet o osobnostiach spoločenského života nakrútil viacero dokumentov, medzi nimi Michal Sýkora (1996), Ján Sucháň (1998), Daniel Krajcer (2000), Tibor Huszár (2001), Jarmila Hargašová (2002), Natália Hejková (2002), Prof. Vladimír Krčméry, DrSc. (2005). V roku 2006 vznikol jeho televízny dokument o výstavbe sídliska Petržalka Nebeské geto, v roku 2008 dokument o filmovom kameramanovi Vincentovi Rosincovi Medzi 4-5,6, v roku 2011 zasa dokument mapujúci dvadsať rokov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.

Okrem filmovej tvorby zasvätil Balco celý svoj život aj nastupujúcej generácii dokumentaristov. Od roku 1998 bol pedagógom a od roku 2002 aj vedúcim Ateliéru dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde získal tituly docent (2004) a profesor (2010). V poslednom období pracoval na dokumentárnom projekte Na dne sú stopy o histórii vzniku vodného diela Liptovská Mara, ktorého téma z prostredia jeho rodného kraja zaujímala už počas študentských rokov.

Posledná rozlúčka s Vladom Balcom sa uskutoční v stredu 6. septembra 2017 o 14.00 hod. v bratislavskom krematóriu.

Viacerí tvorcovia o úmrtí Vlada Balca:

Martin Šulík, režisér, prezident Slovenskej filmovej a televíznej akadémie:

„Aj keď bol Vlado Balco známy ako režisér hraných filmov, ja si veľmi vážim jeho dokumentárnu tvorbu. Hneď jeho prvý film Tri tony šťastia bol ocenený na festivale v Oberhausene a jeho dokumentaristická línia bola zaujímavá aj v jeho ďalšej tvorbe, napríklad v dokumentárnom filme o Bednárikovom naštudovaní Hoffmanových poviedok Opera session alebo v dokumente o Petržalke Nebeské geto. Jeho dokumenty neboli len záznamom reality, vo filmoch sa snažil preniknúť pod povrch skutočnosti a zachytiť to, čo je zdanlivo neviditeľné. Vlado sa ako pedagóg venoval aj nastupujúcej generácii dokumentaristov a dlhé roky bol vedúcim Ateliéru dokumentárnej tvorby na VŠMU. Mnohí súčasní úspešní dokumentaristi boli jeho žiakmi. Študentov mal veľmi rád, nikdy ich nechcel prerobiť na svoj obraz, vždy ich rešpektoval a snažil sa rozvíjať ich tvorivú originalitu."

Ján Oparty, producent, prodekan pre výrobu Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, s ktorým pracoval na poslednom pripravovanom filme:

„Dnes ráno som sa dozvedel smutnú správu. Do svojho neba odišiel spolužiak, kolega z fakulty a predovšetkým priateľ od školských čias až po posledné dni života, Vlado Balco. Prežili sme veľa príjemných a nezabudnuteľných chvíľ plných zážitkov a jedinečných rozhovorov o filme, o živote, o politike. Rozumel som mu, keď hovoril o inom svete, do ktorého všetci smerujeme. Posledné dva roky sme sa intenzívne stretávali aj preto, že sme spolu robili film. Bohužiaľ, ostal nedokončený. Hovorí sa, že všetci sme nahraditeľní. Vlado však bol svojský, osobitý a zaujímavý. Jeho miesto vo filmovej tvorbe, na fakulte, no najmä v mojom živote, ostane prázdne."

Miro Remo, dokumentarista, bývalý študent Vlada Balca:

„Chodieval som z jeho hodín do práce neuveriteľne nabitý, motivovaný a presvedčený, že sa stanem filmárom. Vlado pre mňa zostane veľkým Človekom, ktorý mi ukázal cestu, no ďalej ma nechal voľne kráčať. V tom bol jedinečný. Jeden z mála tých, ktorý neriešil seba, ale pomáhal rásť iným. Bez závisti, s radosťou a odhodlaním. Veril v lepšiu budúcnosť, krajší a spravodlivejší svet. Nezabudnem na hodinu, na ktorej reflektoval svoje filmové i životné zlyhania, len aby nás vystríhal pred rovnakými chybami. Dobrák od kosti. Ďakujem Vlado, že si ma vzal pod svoje krídla!"

Marian Urban, režisér dokumentárnych filmov, dramaturg a producent; producent a scenárista filmu Rivers of Babylon:

„Vlada som poznal ako dobrého človeka, korektného, zábavného priateľa, nesmierne talentovaného, uvzatého a originálneho tvorcu s invenciou vymykajúcou sa nielen z kontextov slovenského filmu; s myslením, rozbíjajúceho akúkoľvek schému, zaužívané štandardy, s istou dávkou nadsádzky ako mimozemšťana. Tvoril slobodne v komunistickej duchovnej dobe temna, aj počas mečiarovskej cesty do temných hvozdov. Už prvý skvelý dokumentárny film Tri tony šťastia komunisti zakázali šíriť, v deväťdesiatych rokoch Mečiarovi nohsledi už nemohli zabrániť šíreniu filmu Rivers of Babylon, tak sa ho pokúsili dokatovať a zničiť finančne – neplnením zmlúv. Ani v jednom prípade nerezignoval. Dokončili sme to. Filmy, ktoré nakrútil boli prejavom slobodného, veľkorysého ducha, bytosti túžiacej po pravde, spravodlivosti a živote v inom, lepšom svete. Je tragické, že tak skoro odišiel, ale ako nepatrná satisfakcia mi zostane navždy spomienka na kamaráta s veľkou dušou, s ktorým sme spolu vytvorili niečo, čo malo a dúfam aj stále má, hlboký zmysel."