Print this page
Kniha, ktorá letí už desaťročia Obálka knihy

Kniha, ktorá letí už desaťročia

22.04.2019 19:52 | Filmy | Komerčný článok

Jeden z najpopulárnejších amerických povojnových románov. Klasika modernej literatúry, ktorú si treba prečítať. Román Kto chytá v žite je svetový fenomén. Salinger ho napísal ešte v roku 1951, no odvtedy ho preložili do takmer všetkých svetových jazykov. Každý rok sa z neho predá okolo 250 000 výtlačkov a doteraz sa predalo 65 miliónov kníh.

 

V jednej ankete čitatelia zaradili Kto chytá v žite medzi sto najlepších po anglicky písaných románov 20. storočia.

Mimoriadne populárny je Holden aj u slovenských čitateľov – práve vyšlo 5.vydanie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a dokazuje to neustály záujem o tento nadčasový román. Majstrovsky opisované putovanie mladého Holdena Caulfielda je výbornou príležitosťou na zamyslenie sa nad našou existenciou. Je to cesta k sebapoznaniu a nechýba v príbehu ani čierny humor. Kto sa totiž nedokáže svetu smiať a brať ho s humorom i nadhľadom, čoskoro ho prevalcuje zúfalstvo a beznádej.

Salinger a jeho hit

Jedno z najvýznamnejších diel americkej literatúry minulého storočia napísal Salinger pôvodne ako román pre dospelých, ale vďaka téme tínedžerskej vzbury proti svetu dospelých a živému, slangovému jazyku si ho veľmi rýchlo obľúbila dospievajúca mládež. Hlavný protagonista románu a antihrdina Holden Caulfield sa stal ikonou vtedajšej generácie násťročných.

Príbeh Kto chytá v žite je rozprávaný sedemnásťročným Holdenom zachytáva necelé tri dni jeho cesty domov po nedobrovoľnom odchode z prípravky v Pencey, jeho blúdenie predvianočným New Yorkom, kde sa konfrontuje s množstvom ľudí, medzi ktorými sú spolužiaci, bývalý učiteľ, vidiečanky zo Seattlu či prostitútka a jej pasák.

Postoje mravne čistého tínedžera búriaceho sa proti pretvárke, malomeštiactvu a skostnateným názorom môžu byť aj dnes príkladom a inšpiráciou pre každého z nás, či už máme sedemnásť, alebo sedemdesiat rokov.

Začítajte sa do hitu Kto chytá v žite:

Ak to fakt chcete počúvať, predovšetkým asi budete chcieť vedieť, kde som sa narodil, aké som mal detstvo, čo robili moji rodičia pred mojím narodením a podobné kraviny podľa vzoru Davida Copperfielda, ale aby som vám pravdu povedal, vôbec sa mi o tom nechce rozprávať. Je to, po prvé, otrava a po druhé, moji rodičia by najmenej dva razy za sebou zinfarktovali, keby som niečo prezradil z ich súkromného života. Na také voľačo sú veľmi citliví, najmä otec. Inak sú celkom fajn — to nevravím —, ale sú hrozne citliví. Okrem toho vám nemienim rozprávať celý svoj mizerný životopis od a do zet. Porozprávam vám len o tých bláznivých dňoch vlani okolo Vianoc, keď som sa zosypal, musel prísť sem a dať si pohov. Viac som nepovedal ani D. B., a to je náhodou môj brat. Teraz je v Hollywoode.
Nie je to od tejto nemožnej diery tak ďaleko, a tak sem za mnou chodí skoro každý víkend. Odvezie ma aj domov, na budúci mesiac možno už odtiaľto vypadnem.
Práve si kúpil jaguára. To malé anglické fáro, čo vytiahne takých tristo kilometrov za hodinu. Bohovsky drahý špás, dal zaň skoro štyri tisícky. Má fúru prachov, teraz. Predtým nemal. Keď bol ešte doma, bol len obyčajný spisovateľ. Napísal perfektnú knihu poviedok Tajná zlatá rybka, pre prípad, že ste o ňom ešte nepočuli. Najlepšia je práve tá Tajná zlatá rybka. To je o jednom šracovi, čo nechcel nikomu ukázať svoju zlatú rybku, lebo si ju kúpil za vlastné peniaze. Na umretie! Teraz je D. B. v Hollywoode a robí tam zo seba prostitúta. Ak niečo na svete nenávidím, tak je to film. Ani mi ho nespomínajte.
Začnem od toho dňa, keď som odchádzal z Pencey.
Pencey je súkromná stredná škola v Agerstowne v štáte Pensylvánia. Možno ste už o nej počuli. Alebo aspoň videli reklamy. Uverejňuje ich aspoň tisíc časopisov a vždy je tam obrázok, ako nejaký frajer na koni skáče cez plot.
Akoby človek na Pencey inšie nerobil, len v jednom kuse hral pólo. Ja som tam koňa široko-ďaleko jakživ nevidel. A pod obrázkom toho frajera na koni je vždy text: Od roku 1888 vychovávame z chlapcov skvelých, inteligentných mladých mužov. Finta na blbých. Na Pencey nevychovávajú ani o chlp lepšie ako na iných školách. A ja som tam, namojdušu, nepoznal nikoho, kto by bol skvelý alebo inteligentný a tak. Možno dvoch. Ak vôbec. A tí už asi takí na Pencey prišli.
Dosť na tom, bolo to práve v sobotu, keď sa hral futbalový zápas so Saxon Hallom. Na Pencey sa okolo tohto zápasu robilo obrovské haló. Bol to posledný zápas v roku a od našinca sa čakalo, že prinajmenšom spácha samovraždu či čo, ak naša milovaná škola nevyhrá.
Pamätám sa, že som tak asi o tretej poobede stál hore na Thomsenovom vŕšku, kde je ten bláznivý kanón, čo z neho strieľali ešte vo vojne za nezávislosť a tak. Bolo odtiaľ vidieť celé ihrisko, aj to, ako sa oba mančafty naháňajú z jedného konca na druhý. Na tribúnu som nejako extra dobre nevidel, zato som počul rev, príšerný rev našich skalných z Pencey, lebo okrem mňa tam bola prakticky celá škola, a slabučké mraučanie fanúšikov Saxon Hallu, lebo hosťujúci mančaft si málokedy priviezol veľa priaznivcov.
Dievčat nikdy nebývalo na futbalových zápasoch veľa.
Len štvrtáci si smeli doviesť dievčatá. Bola to strašná škola, nech sa na to pozeráte tak či onak. Rád chodím niekam, kde človek aspoň sem-tam vidí nejaké baby, aj keď sa len škrabú po ramenách, smrkajú do vreckoviek alebo sa chichocú a tak. Selma Thurmerová, dcéra nášho riaditeľa, sa na zápasoch vyskytovala dosť často, ale tá nebola práve typ, za ktorým by sa našinec bláznil. No inak to bola celkom fajn baba. Raz sme sa spolu viezli v autobuse z Agerstownu a akosi sme sa dali do reči. Páčila sa mi. Mala veľký nos, nechty obhryzené až do krvi a takú otrasnú vypchatú podprsenku, čo trčí na všetky strany, ale človeku jej bolo akosi ľúto. Najväčšmi sa mi na nej páčilo, že vám v kuse nestrkala pod nos, aké je jej tatko veľké zviera.
Asi vedela, že je to špinavec a farizej.

Milan Buno, literárny publicista

pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články