Odpadlík Paula Beattyho je provokatívna kniha o rasových stereotypoch, verbálnych útokoch aj politickom násilí. Príbeh odohrávajúci sa na upadajúcom predmestí Los Angeles rozpráva americký černoch, ktorého súdia za pokus o obnovenie otroctva...

Rozprávač sa narodil v „agrárnom gete" Dickensu na južnom okraji Los Angeles. Zrieka sa osudu Kali¬fornčana nižšej strednej vrstvy:„Umrel by som v tej istej izbe, v ktorej som vyrastal, a hľadel na pukliny v štukovom strope, ktoré sú na ňom od zemetrasenia v šesťdesiatom ôsmom."

Vychoval ho osamelo žijúci otec, kontroverzný sociológ, a detstvo strávil ako subjekt psychologických výskumov s rasovým zameraním. Verí, že otcovo priekopnícke dielo sa zavŕši monografiou, ktorá vyrieši rodinné finančné problémy. Ale keď otca zabije výstrel policajta, uvedomuje si, že monografia nikdy nevyjde. Zostal mu len účet za pohreb.

Rozprávač – odpadlík, pobúrený zákernosťou osudu a zlým stavom svojho rodného mestečka, sa rozhodne napraviť inú krivdu: vrátiť Dickens na mapu Kalifornie. Na pomoc si berie najslávnejšieho obyvateľa tejto mestskej časti, posledného žijúceho účinkujúceho v seriáli Malí uličníci Hominyho Jenkinsa a spustí najškandalóznejší projekt, ktorého súčasťou je obnovenie otroctva a segregácie na miestnej strednej škole a ktorý ho nakoniec privádza pred Najvyšší súd.

Paul Beatty sa narodil roku 1962 v Los Angeles. Má magisterský titul z psychológie z Boston University a z tvorivého písania z Brooklyn College. Je autor štyroch románov a dvoch zbierok poézie, zostavil aj knihu hokumov Antológia afroamerického humoru. V roku 2016 mu za dielo Sellout (Odpadlík) ako prvému Američanovi udelili prestížnu Man Bookerovu cenu. Žije v New Yorku.

Policajti zväčša očakávajú, že sa im človek poďakuje. Či už vám poradili, ako sa dostať k pošte, vyprášili vás po zadku na zadnom sedadle hliadkového auta, alebo, ako v mojom prípade, vám odstránili putá, vrátili trávu a náradie na fet a napokon vás vybavili tradičným brkom na písanie, ktoré symbolizuje Najvyšší súd. Žena má na tvári ľútostivý výraz už od rána, keď ma s kolegyňou čakali hore pri slávnom štyridsiatom štvrtom schode pod priečelím s nápisom ROVNAKÁ SPRAVODLIVOSŤ PODĽA ZÁKONA. Stáli plece pri pleci a s prižmúrenými očami hľadeli na ranné slnko, kazajky obsypané lupeňmi z rozkvitnutých čerešní, a zabraňovali mi vstúpiť do budovy. Všetci vieme, že je to šaráda, bezvý¬znamný prejav štátnej moci na poslednú chvíľu. Súčasťou tejto frašky nebol jedine kokeršpaniel, ktorý za sebou vliekol zasúvateľnú vôdzku. Priskočil ku mne, vzrušene mi oňuchával topánky a nohavice, rýpal mi vlhkým usopleným ňucháčom v rozkroku, potom si vedľa mňa poslušne sadol a pyšne udieral chvostom do zeme. Obvinili ma z ohavného zločinu. Zabasnúť človeka za to, že má pri sebe v priestoroch federálnej inštitúcie marihuanu, je čosi podobné ako obviniť Hitlera, že sa mľandravo pohybuje, alebo povedzme nadnárodnú ropnú spoločnosť British Petroleum, ktorá je už päťdesiat rokov zodpovedná za výbuchy rafinérií, toxické škvrny a emisie, za nehanebne pokryteckú reklamnú kampaň. A tak si dvoma hlasnými rapovými údermi na mahagónový stôl čistím fajku.

Začítajte sa do novinky Odpadlík.

Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Boris Farkaš: