Bavlnené tašky sa stali prostriedkom, ako značky, obchodníci a supermarkety dávajú najavo, že myslia na blaho našej planéty - alebo si aspoň uvedomujú, ako škodlivé je nadmerné používanie plastov pri balení. "V New Yorku je teraz trendy nosiť bavlnené tašky z miestnych lahôdok, obchodov alebo obľúbených steakových reštaurácií," povedala dizajnérka Rachel Comeyová.

Správny krok ekologickým smerom? Nie tak celkom. Ukazuje sa, že dobre myslené prijatie bavlnených tašiek v skutočnosti vytvorilo nový problém. Bio-bavlnenú tašku by bolo potrebné použiť 20.000 krát, aby vynahradila celkový dopad na svoju výrobu, zistila v roku 2018 štúdia dánskeho ministerstva životného prostredia.

To sa rovná každodennému používaniu jedinej tašky po dobu 54 rokov. Ak by všetkých 25 tašiek Venetie Berry bolo bio, potom by musela žiť viac ako tisíc rokov, aby zhodnotila svoj terajší taškový arzenál.

"Bavlna je nesmierne náročná na spotrebu vody," povedal Travis Wagner, profesor ekológie Univerzity v Maine. Je tiež spojená s nútenou prácou vzhľadom k odhaleniu toho, ako sa zaobchádza s Ujgurskou menšinou v čínskej oblasti Sin-ťiang, ktorá produkuje 20 percent svetovej bavlny a dodáva ju väčšine svetových západných značiek.

Navyše nájsť spôsob, ako takú tašku zlikvidovať s ekologicky nízkym dopadom, nie je ani zďaleka také jednoduché, ako by si ľudia mohli myslieť. Nemôžete napríklad dať bavlnenú tašku do kompostovacieho koša. A len zhruba 15 percent z 30 miliónov ton bavlny, ktorá sa každoročne vyrobí, nájde cestu do textilného odpadu.

Aj v prípade, že taška skončí v špeciálnom zariadení spracovávajúcom textilný odpad, vo väčšine prípadov je na natlačenie loga použitá látka na báze PVC - a tá nie je recyklovateľná.

"Je extrémne náročné tieto logá chemicky rozpustiť," povedal Christopher Stanev, spoluzakladateľ firmy Evrnu v Seattli, ktorá sa špecializuje na recyklovanie textilu.

Dilema bavlnených nákupných tašiek je naozaj dobrým príkladom toho, keď sa ľudia snažia robiť pozitívne rozhodnutie bez toho, aby chápali celkový obraz, povedala Laura Balmondová, projektová manažérka kampane Nechajte módu kolovať Nadácie Ellen MacArthurovej.

Bola to zrejme britská dizajnérka Anya Hindmarchová, ktorá sa zaslúžila o presadenie opakovaného používania bavlnenej tašky. Jej taška "Ja nie som igelitka" z roku 2007 vytvorená v spolupráci s ekologickou agentúrou Swift sa predávala v supermarketoch za zhruba desať dolárov. Jej cieľom bolo povzbudiť zákazníkov, aby prestali nakupovať igelitové tašky - a táto iniciatíva sa začala rýchlo šíriť.

Je len prirodzené, že sa z bavlnených tašiek rýchlo stali reklamné nástroje. Slávna krémovo-čierna taška časopisu New Yorker sa stala symbolom postavenia a týždenník ich od roku 2014 svojim predplatiteľom rozdal dva milióny. Mnoho firiem a spoločností tieto tašky využíva nielen ako doklad spoločenskej a ekologickej udržateľnosti, ale aj ako reklamu zadarmo - a zákazníci, ktorí ich tašky nosia, sú vlastne chodiace billboardy.

Nikto nechce tvrdiť, že je bavlna horšia ako plasty, alebo že by tieto dva materiály boli vôbec porovnateľné. Zatiaľ čo pri pestovaní bavlny môžu byť používané pesticídy (pokiaľ nejde o bio-bavlnu) a kvôli spotrebe vody vysychajú rieky, výroba ľahkých igelitových tašiek a sáčkov spotrebováva fosílne palivá vylučujúce skleníkové plyny, tento materiál sa nikdy biologicky nerozloží a zahlcuje oceány.

"Keď budeme tieto dva materiály posudzovať jeden proti druhému, skončíme v ekologickom kruhu, kedy zákazníci nadobudnú dojem, že žiadne riešenie neexistuje," povedala Melanie Dupuisová, profesorka ekológia na Paceovej univerzite.

Niektoré značky sa uchyľujú k iným textilným riešeniam. Britská dizajnérka Ally Capellinová nedávno vymenila bavlnu za konope, zatiaľ čo Hindmarchová nedávno predstavila novú verziu svojej originálnej tašky, ktorá je tentokrát vyrobená z recyklovaných fliaš na vodu.