Preniesť televízny obraz na veľkú diaľku skúšal Baird už v septembri 1927, úspech ale prišiel až začiatkom nasledujúceho roku po presťahovaní do väčšieho laboratória. Ani vtedy mu ale najskôr šťastie veľmi neprialo. Ako Baird spomínal v pamätiach, prvá tvár, ktorá mala preletieť Atlantik, patrila vtedy slávnej herečke Elisse Landiovej. Baird neskôr v nadsádzke hovoril kolegom, že sa slávnou divou strávil noc, ale k ničomu to nebolo – technika si postavila hlavu. Landiová, hoci sa jej vynálezca snažil čakanie spríjemniť sendvičom a šampanským, sa ďalšieho pokusu odmietla zúčastniť. A prišla o miesto v dejinách televízie.

Na druhý deň, 8. februára 1928, totiž technika konečne prestala štrajkovať, signál cez oceán bol dosť silný, a tak sa o polnoci londýnskeho času cez oceán na vlne 45 metrov najprv zverejnili obrázky bábky. Aby to nebolo také jednoduché, Baird najskôr signál k vysielacej stanici prenášal zo štúdia po obyčajnej telefónnej linke. Obraz panáka sa však nakoniec objavil na obrazovke s rozmermi päť na osem centimetrov v prijímacej stanici v Hartsdaleu na predmestí New Yorku. Nasledoval ich Baird, ktorý pol hodiny otáčal hlavou zo strany na stranu, aby ho nakoniec vystriedali ešte ďalší dvaja účastníci pokusu.

Televízni priekopníci skončili až nad ránom 9. februára, zápis vo vysielacej knihe ukazuje, že bolo 04:38. Kvalita preneseného obrazu samozrejme nebola perfektná. "Videli sme, že ktosi na druhej strane pohybuje hlavou zo strany na stranu a otvára ústa. Potom sme zazreli ženskú tvár - spredu a z profilu. Obraz bol ale príliš zahmlený a neostrý na to, aby bolo poznať, kto vlastne v televízii je," napísal newyorský dopisovateľ denníka Times. Bairdov pokus pritiahol pozornosť vtedajšej tlače, New York Times dokonca prirovnali transatlantický televízny prenos k okamihu, keď Guglielmo Marconi v decembri 1901 prvýkrát bezdrôtovo odvysielal morseovkou písmeno S.

Pokus dokázal, že s pomocou silnejšieho vysielača by bolo možné dostať obraz z Veľkej Británie do New Yorku takmer bez akéhokoľvek rušenia. "Je dôležité poznamenať, že na celý prenos stačia len dvaja operátori, po jednom na každej strane prenosu," zapísal si vtedy Baird. V tom čase ale aj bežné televízne vysielanie ešte bolo hudbou budúcnosti, hoci nie príliš vzdialené. Bol to opäť Baird, kto už v auguste 1926 získal od ministerstva pôšt licenciu na skúšobné vysielanie. Po úmornom presviedčaní mu nakoniec BBC poskytla požadované kapacity aj miesto v éteri.

Experimentálne vysielanie Bairdovej televízie (mala 30 riadkov, neskorší európsky štandard, analógový PAL, mal 576 aktívnych riadkov a dnešné HD vysielanie ich má 1080) na vlnách BBC začalo 30. septembra 1929. Vývoj ale šiel dopredu a mechanickú televíziu začal doháňať. Začiatkom roku 1935 ministerstvo pôšt rozhodlo, že dá obom televíziám rovnakú šancu, chvíľu sa striedalo mechanické vysielanie s vysielaním elektronickým firmy EMI. Hlasy divákov nakoniec vyhralo kvalitnejšie elektronické vysielanie o 405 riadkoch (Bairdovo malo v tom čase 240 riadkov).

O necelé dva roky neskôr, 2. novembra 1936, začala BBC v Londýne ako prvá na svete pravidelné televízne vysielanie. Sľubne sa rozvíjajúca televízia - popri Veľkej Británii sa v 30. rokoch vysielalo aj v Nemecku, Francúzsku, USA či ZSSR - v Európe ale zabrzdila druhá svetová vojna. Aj vďaka tomu získala Amerika náskok, ktorý si v televíznom zábavnom priemysle drží dodnes. Britská televízia sa v éteri znovu objavila až 7. júna 1946, len týždeň nato zomrel v Bexhille na juhu Anglicka John Logie Baird, nemal ani 58 rokov. Predtým ale ešte stihol predstaviť svoj posledný vynález, stereoskopickú televíziu.