Foto: Ikar
Beletrizovaný životopis o žene, ktorá očarila milióny ľudí na celom svete. Femme fatale, hviezda filmového plátna, legenda – Marilyn Monroe. Oceňovaná autorka Joyce Carol Oatsová napísala síce 700-stranový román, no ako sama vraví, vôbec tam nie je všetko. „Je výrazne kondenzovaný... namiesto početných milencov, zdravotných kríz, potratov, pokusov o samovraždu a filmových rolí, kniha opisuje iba vybraný, symbolicky nízky počet,“ dodáva na margo románu Blondínka.
Joyce Carol Oatesová v ňom odkrýva príbeh odstrkovaného dieťaťa, nádhernej mladej ženy a neskôr celebrity, z ktorej si chcel každý uchmatnúť svoj kúsok. Román nemá byť verným životopisom, vystihuje skôr atmosféru doby a psychologické motívy za konaním kontroverznej herečky než faktografické detaily, preto aj mnohé zo škandalóznych historiek ukazujú Marilyn v inom svetle. Autorka sa zamerala najmä na rozpor medzi civilnou Normou Jeane Bakerovou a filmovou hviezdou Marilyn Monroe.
Mnohí ľudia, ktorí hrali v herečkinom živote hlavnú úlohu, sú dávno mŕtvi, a tak si autorka dovolila poodhaliť aj to, čo sa za ich života len šepkalo v kuloároch medzi zasvätenými. V románe sa spomínajú všetky manželstvá, aj to s dramatikom Arthurom Millerom či vzťah s prezidentom Kennedym, ktorý je dodnes zahalený tajomstvom. Autorka sa nevyhýba ani nepríjemnému otázniku, ktorý stále visí nad smrťou zbožňovanej hviezdy. Vzala si Marilyn život sama alebo ju zavraždili?
Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Lucia Vráblicová:
V tomto roku sme si pripomenuli 60. výročie smrti ikonickej Marilyn Monroe, no Joyce Carol Oatesová nám odhalí životný príbeh Normy Jeane Bakerovej, ženy, ktorá stála za portrétom zbožňovanej blondínky s nezameniteľným úsmevom.
Blondínka je príbeh americkej umelkyne a symbolu krásy, mužskej žiadostivosti, bohatstva a úspechu, ale aj príbeh skutočnej ženy v jeho tieni.
A v podvečer 3. augusta 1962 zazvonila Smrť na dvere domu číslo 12305 na Fifth Helena Drive. Utrela si spotené čelo bejzbalovou čiapkou. Smrť žula žuvačku rýchlo, netrpezlivo. Nepočula vnútri nijaké kroky. A nemôže nechať ten poondený balíček na prahu, potrebuje podpis. Počuje iba vibrujúce zunenie klimatizačného zariadenia v obloku. Žeby to vnútri hralo rádio? Je to malý dom v španielskom slohu, „hacienda“, iba prízemie. Múry z imitácie nepálenej tehly, rozpálená strecha z oranžovej škridly, obloky so spustenými žalúziami a dojem sivastého prachu. Stiesnený a miniatúrny ako domček pre bábiky, na Brentwood nič extra. Smrť zazvonila ešte raz, a poriadne. A tentoraz sa dvere otvorili.
Milan Buno, knižný publicista
